Deti sa musia hrať – každý deň niekoľko hodín, pokiaľ možno samostatne a nerušene, spolu s inými deťmi, doma aj vonku. Kto si myslí, že hranie je zbytočná zábava, bezvýznamná detská hlúposť alebo len hračka, mýli sa. Hranie je najúspešnejší vzdelávací a rozvojový program, kráľovská disciplína učenia a najlepšia didaktika na svete! Prečo tomu tak je, sa dozviete tu.
Od Margit Franz, autorky knihy „Dnes sme sa zase len hrali – a pritom sme sa veľa naučili!“
1. Hranie je deťom vrodené
Človek je „Homo sapiens“ a „Homo ludens“, teda múdry a hrajúci sa človek. Hra patrí pravdepodobne medzi najstaršie kultúrne techniky človeka. Človek zdieľa svoju hravosť s mnohými inými cicavcami. Keďže toto správanie vzniklo v dôsledku evolúcie, túžba po hre je v človeku hlboko zakorenená. Žiadne dieťa netreba k hre povzbudzovať, motivovať ani vyzývať. Jednoducho sa hrá – kdekoľvek a kedykoľvek.
2. Hra je základnou potrebou dieťaťa
Rovnako ako jedenie, pitie, spanie a starostlivosť je aj hra základnou ľudskou potrebou. Pre reformnú pedagogičku Mariu Montessori je hra prácou dieťaťa. Keď sa deti hrajú, venujú sa svojim hračkám s vážnosťou a sústredením. Hra je hlavnou činnosťou dieťaťa a zároveň odrazom jeho vývoja. Samostatná hra podporuje detské procesy učenia a vývoja mnohými spôsobmi.
3. Hranie prináša radosť a zábavu
Žiadne dieťa sa nehrá s úmyslom naučiť sa niečo zmysluplné. Deti sa rady hrajú s nadšením, pretože ich to baví. Majú radosť zo svojich vlastných činností a z pocitu vlastnej účinnosti, ktorý pri tom zažívajú. Deti sú od prírody zvedavé a zvedavosť je najlepšou didaktikou na svete. Neúnavne vyskúšavajú nové veci a týmto spôsobom zbierajú cenné životné skúsenosti. Učenie hrou je radostné a komplexné, pretože sa na ňom podieľajú všetky zmysly – vrátane takzvaného „nezmyslu“.
4. Hranie posilňuje telo
Základnou funkciou hry s vysokou mierou pohybu je trénovanie ešte mladého tela. Posilňujú sa svaly, šľachy a kĺby. Detské deti vyskúšavajú, koordinujú a nacvičujú pohybové sekvencie. Týmto spôsobom sa im darí vykonávať čoraz zložitejšie činnosti. Radosť z pohybu sa stáva hnacou silou zdravého vývoja, vďaka čomu sa môžu formovať telesné vnímanie, uvedomenie si vlastného tela, ovládanie tela, pohybová istota, vytrvalosť a výkonnosť. Vynaloženie fyzickej sily a emocionálne zapojenie stimulujú celú osobnosť. To všetko podporuje celkový rozvoj osobnosti. Dôležitý príspevok k tomu môžu priniesť aj dobrodružné a herné postele. Najmä preto, že „tréning“ prebieha každý deň a úplne prirodzene.
5. Hranie a učenie sú ideálna kombinácia
To, čo sa na prvý pohľad javí ako protiklad, je v skutočnosti ideálna kombinácia, pretože hra je pre deti tou najlepšou formou rozvoja. Je to základná forma učenia sa v detstve. Deti prostredníctvom hry spoznávajú svet. Výskumníci v oblasti hry a detstva vychádzajú z predpokladu, že dieťa musí do nástupu do školy stráviť aspoň 15 000 hodín hrou podľa vlastného uváženia. To je približne sedem hodín denne.
6. Hranie zmierňuje stres
Keď pozorujeme deti pri hre, môžeme znova a znova vidieť, že si prostredníctvom hry spracúvajú svoje dojmy. V rolových hrách sa inscenujú krásne, radostné, ale aj smutné a desivé zážitky. To, čo dieťa hrá, má pre neho samotné zmysel a význam. Nejde pritom ani tak o dosiahnutie určitého cieľa alebo výsledku. Omnoho dôležitejší je samotný proces hry a skúsenosti, ktoré dieťa môže pri hre nadobudnúť so sebou samým aj s ostatnými deťmi.
7. Hra je formou sociálneho učenia
Hracia skupina zložená z detí rôzneho veku a pohlavia ponúka optimálne prostredie pre sociálne učenie. Keď si deti spolu hrajú, je totiž potrebné realizovať rôzne nápady na hry. Na to je potrebné sa dohodnúť, stanoviť pravidlá, riešiť konflikty a vyjednávať možné riešenia. Vlastné potreby je potrebné potlačiť v prospech herného nápadu a hernej skupiny, aby sa spoločná hra mohla vôbec rozvinúť. Deti túžia po sociálnej súdržnosti. Chcú patriť do hernej skupiny a tým si osvojujú nové správanie a stratégie, ktoré im umožňujú pocit príslušnosti. Hra otvára cestu k vlastnému „ja“, ale aj od „ja“ k „ty“ a k „my“.
8. Hranie podporuje kreativitu
Deti si hrou vytvárajú svoju vlastnú realitu. „To nejde“ neexistuje – bujná fantázia umožňuje takmer všetko. Fantázia, kreativita a hra sú bez seba nepredstaviteľné. Detské herné činnosti sú komplexné aj nápadité. Neustále sa nanovo spoluvytvárajú. Pri hre sa často objavujú problémy, ktoré treba vyriešiť. Hľadanie riešení tvorí podstatnú časť hry. Toto objavné učenie je aktívnym osvojovaním si sveta vlastnými silami.
9. Hra prekonáva hranice
Hra má veľký význam pre priateľstvá, ako aj pre kontakty presahujúce kultúrne a jazykové bariéry. Materská škola je miestom, kde sa prejavuje sociokultúrna rozmanitosť. Kľúčom k stretávaniu sa a spolunažívaniu je hra. Hrou deti rastú vo svojej kultúre a hrou nadväzujú kontakt medzi sebou, pretože v hre hovoria všetky deti rovnakým jazykom. Detská otvorenosť voči iným a záujem o nové veci prekonávajú hranice a umožňujú, aby sa mohli vyvíjať nové vzory vzťahov.
10. Hra je právom dieťaťa
Deti majú právo na voľný čas, oddych a hru. Toto právo na hru je zakotvené v článku 31 Dohovoru OSN o právach dieťaťa. Výbor OSN pre práva dieťaťa zdôrazňuje, že deti by sa mali hrať samostatne a dospelí by ich mali usmerňovať len v obmedzenej miere. Úlohou detských denných zariadení je umožniť deťom nerušené hranie v podnetne zariadených priestoroch – vnútri aj vonku. Pedagogika podporujúca hru umožňuje dievčatám a chlapcom rozvíjať svoje herné zručnosti a umožňuje rodičom sledovať, ako sa ich deti prostredníctvom hry rozvíjajú.
Po prvýkrát uverejnené v časopise „kindergarten heute“ 10/2017, s. 18–19
Dnes sme sa zase len hrali
Odborná a zároveň prakticky orientovaná príručka „Dnes sme sa zase len hrali – a pritom sme sa veľa naučili!“ od Margit Franzovej rozvíja význam detskej hry. Pomáha pedagógom presvedčivo prezentovať obrovské vzdelávacie výhody „pedagogiky podporujúcej hru“ rodičom aj širokej verejnosti.
O autorke
Margit Franz je vychovávateľka, diplomovaná sociálna pedagogička a diplomovaná pedagogička. Bola riaditeľkou materskej školy, vedeckou pracovníčkou na Vysokej škole v Darmstadte a pedagogickou poradkyňou. Dnes pracuje ako nezávislá odborná poradkyňa, autorka a vydavateľka časopisu „PRAXIS KITA“.